Jdi na obsah Jdi na menu
 


Chorváti v Devínskej Novej Vsi
Návštevník Devínskej Novej Vsi si hneď všimne, že časť jej obyvateľov vo vzájomnom každodennom styku hovorí iným, než slovenským jazykom. Je to starobylé chorvátske nárečie, ktoré už viac ako 460 rokov odoláva vplyvom slovenského jazyka. Ako sa do našich priestorov dostali chorvátsky hovoriaciObrazek obyvatelia? Odpoveď nájdeme v hrôzyplnom šestnástom storočí.
Príčinou veľkého sťahovania Chorvátov bola turecká rozpínavosť najprv na Balkánskom polostrove a postupne aj vo veľkej časti strednej Európy. Plienenie tureckých jazdeckých oddielov na Balkáne sa začalo už v posledných desaťročiach pätnásteho storočia. Medzi hlavné dôvody pohybu obyvateľstva z južných častí Uhorska do bezpečnejších severnejších oblastí patrilo plienenie dedín a polí, odvlačovanie ľudí do tureckého otroctva, zabíjanie žien a detí pri náhlych jazdeckých prepadoch a iné hrôzy, páchané na obyvateľoch. Strach ovládol tak šľachtu, ako aj poddaných. Presídľovanie obyvateľstva z ohrozených oblastí bolo spočiatku organizované ako dočasná evakuácia, ale postupne sa zmenilo aj na úteky. Preto sa nedá presne vyčísliť, koľko ľudí sa presídlilo z chorvátskych území na sever.
Historici odhadujú tento počet na 100 až 400-tisíc ľudí. Útočiskom chorvátskych utečencov či presídlencov sa stali územia dnešného západného Maďarska, západného Slovenska, južnej Moravy a dnešného rakúskeho Burgenlandu. Prečo Chorváti kolonizovali aj Záhorie a oblasť pod Malými Karpatmi? Na túto otázku odpovedajú dobové daňové súpisy, ktoré vydávajú svedectvo o množstve tunajších opustených, spustnutých a spálených usadlostí - daňových jednotiek. Tieto územia totiž často obsadzovali domáci i cudzí žoldnieri s rôznym poslaním.Nuž a vojsko, odkázané na miestne zdroje, rabovalo, vynucovalo si rôzne služby, dávky, ničilo úrodu, habalo kone a dobytok. Takéto životné pomienky často nútili poddaných opúšťať svoje domovy. Zemepáni a štát, samozrejme, mali záujem o znovuosídlenie opustených usadlostí, preto na ne lákali kolonistov, ponúkali I'm úľavy na daniach, robotách a dávkach - dávali I'm takzvané kolonizačné slobody. Životné podmienky Chorvátov v ich novej vlasti boli rozdielne, podľa pomerov na tom-ktorom panstve. Zo starej vlasti odchádzali s predstavou o dočasnom Obrazekpobyte v emigrácii a o očakávanom návrate domov. Tu, v novom prostredí, však čoskoro stratili nádej na návrat a zmierili sa s novou skutočnosťou. Samotná existencia Chorvátov na Slovensku - dnes je to už iba zlomok z niekdajšieho chorvátskeho osídlenia - je z viacerých hľadísk veľmi zaujímavým javom. Predovšetkým je to ich vyše štyriapolstoročné odolávanie tlakom asimilácie. (Posloven-čenie, pravda, už postupne postihlo chorvátske etnikum v desiatkach obcí a osád západného Slovenska) Svoje chorvátske povedomie a materinský jazyk si potomci chorvátskych osídlencov doteraz zachovali a udržiavajú ešte v štyroch lokalitách: na ľavom brehu Dunaja sú to Devínska Nová Ves a Chorvátsky Grob, kým z druhej strany Dunaja sa po chorvátsky hovorí v Jarovciach (Hrvatski Jandrof) a v Čunove.Zaujímavé sú štatistiky o Chorvátoch v Devínskej Novej Vsi. V roku 1880 tu žilo spolu 1711 obyvateľov, z toho 1171 (68,4 %) hovorilo po chorvátsky. V roku 1910 mala Devínska Nová Ves 2817 obyvateľov, z toho asi polovicu tvorili Chorváti, napospol katolíci. Uvedené údaje vychádzajú z maďarskej štatistiky. No podľa úradného súpisu obyvateľov Československej republiky po jedinom desaťročí v tejto obci už nežil ani jediný Chorvát! Jednoduchý pokyn sčítacím komisárom pri súpise obyvateľstva v roku 1921 urobil z týchto ľudí štatisticky jednoducho občanov československej národnosti. V tejto súvislosti veľmi podivne vyznieva skutočnosť, že v roku 1925 v tom istom Československu vychádza monografia Antonína Václavíka o súdobých Chorvátoch - vtedajších obyvateľoch Chorvátskeho Grobu a že o dva roky neskôr vychádza aj publikácia Václava Vážneho o živom chorvátskom (čakavskom) nárečí v Devínskej Novej Vsi a Dúbravke. V tejto súvislosti jazykovedec Václav Vážny píše, že najväčšou národopisnou a jazykovou zvláštnosťouObrazek západného Slovenska sú tri chorvátske osady severne od Dunaja v okolí Bratislavy: Devínska Nová Ves, Dúbravka a Chorvátsky Grob. (Ďalšie dve dnešné chorvátske osady - Čunovo a Jarovce - neuvádza, pretože vtedy ešte neboli súčasťou československého štátu - pričlenili sa až v roku 1947.)
Po vzniku Československa sa prejavil aj ďalší nepriaznivý dôsledok pre chorvátsky hovoriace obyvateľstvo v Devínskej Novej Vsi: značne sa sťažili jeho predtým bežné a časté osobné styky s Chorvátmi v Dolnom Rakúsku.Výlučne slovenská škola, slovenský bohoslužobný jazyk, slovenčina v úradnom styku, zamestnanie v slovenských podnikoch, členstva v spolkoch, kde sa hovorilo len po slovensky (prípadne po česky), národnostne zmiešané manželstvá a dvojjazyčnosť v rodinách, úplne chýbajúce chorvátske knihy a časopisy - to všetko boli natolko silné asimilačné činitele, že nemohli nepoznačiť vývoj chorvátskeho etnika na vtedajšom území Slovenska. No aj za týchto okolností Chorváti v tých spomínaných zvyšných obciach obdivuhodne odolávali asimilačným vplyvom. Prispievali k tomu naďalej zachovávané zvyky a tradície v rodinách, silné rodové putá a kmotrovská previazanosť chorvátskych rodín. V Dúbravke však chorvátsky jazyk navždy utíchol zhruba v období druhej svetovej vojny. Možno povedať, že udržaniu chorvátskeho nárečia v Devínskej Novej Vsi pomohlo aj obdobie jej politickej izolácie po vyhlásení hraničného pásma (po r. 1953),do ktorého patrila celá obec. Na pozvoľné uvoľňovanie vnútropolitických pomerov v Československu v prvej polovici 60-tych rokov reagovali aj Chorváti. V Devínskej Novej Vsi napríklad dosiahli skromný stupeň úradného (aspoň miestneho) uznania vytvorením „chorvátskej subkomisie pri školskej a kultúrnej komisii miestneho národného výboru". Po tomto kroku už nasledovalo hľadanie partnerov pre kultúrnu spoluprácu medzi Chorvátmi za hranicami Československa (v chorvátskej časti vtedajšej juhoslovanskej federácie a v Rakúsku). Po roku 1965 už táto spolupráca postupne dostáva konkrétnu podobu. Nadviazali sa dodnes pretrvávajúce kultúrne styky s mestom Varaždin a vznikli družobné väzby Devínskej Novej Vsi s mestom a občinou Labin. Tieto styky podnietili v obci aj chorvátsku kultúrnu tvorbu a obohatili kultúrno--organizátorské skúsenosti miestnych chorvátskych aktivistov. V roku 1967 sa uskutočnila výmena kultúrnych programov s Labinom (z Devínskej Novej Vsi ochotníci predvádzali na Istrii národopisné pásmo Novosielski kipci a koncertovala tam aj dychová hudba). V Devínskej Novej Vsi hosťovali národné divadlá zo Záhrebu a Varaždína. Kultúrne styky pokračovali vystúpeniami folklórnych súborov. Kontakty devínskonovoveských Chorvátov sa postupne rozšírili aj na chorvátske spolky v Rakúsku. Po roku 1970 však stranícke a štátne orgány opäť začali tlmiť chorvátske kultúrne aktivity, ktoré boli z ich pohľadu kultúrnopoliticky živelné.
Život chorvátsky hovoriacich Obrazekslovenských občanov značne ovplyvnil Zákon o hlavnom meste Slovenska Bratislave z roku 1971, ktorým sa Devínska Nová Ves, Jarovce a Čunovo pričlenili k Bratislave. V dôsledku toho sa výrazne zmenili a naďalej sa postupne menia pomery v počtoch chorvátsky a slovensky hovoriacich obyvateľov týchto mestských častí Bratislavy. (V prípade Devínskej Novej Vsi sú tieto premeny obzvlášť vypuklé: v roku 1880 bol pomer chorvátsky a nechorvátsky hovoriacich obyvateľov 1,46 : 1 v prospech Chorvátov, v roku 1910 cca 1 : 1, v roku 1970 cca 1 : 2,4 a v roku 2000 už približne 1 : 16 v neprospech chorvátsky hovoriacich). Ďalšie politické uvoľňovanie nastalo zhruba v polovici 80-tych rokov. Slovenskí Chorváti sa kontaktujú s Chorvátmi z rakúskeho Burgenlandu (Gradišče) a obnovujú aj väzby so svojou pradomovinou. Vo všetkých štyroch chorvátskych lokalitách na Slovensku postupne vznikajú folklórne súbory. V roku 1989 - ešte pred novembrovými politickými zmenami - bol v Devínskej Novej Vsi I. Festival chorvátskych piesní a tancov s medzinárodnou účasťou. Bezprostredne po zmene spoločensko-politických pomerov v Československu vznikol začiatkom roku 1990 Chorvátsky kultúrny spolok v Devínskej Novej Vsi a rovnako aj v Jarovciach, Čuno-ve a Chorvátskom Grobe. V máji 1990 si tieto spolky vytvorili spoločný Chorvátsky kultúrny zväz na Slovensku.
Chorvátsky kultúrny spolok v Devínskej Novej Vsi od samého začiatku pôsobí nielen v spolkovom rámci, ale je aj významným spoluorganizátorom kultúrnej a spoločenskej činnosti v celej mestskej časti Devínska Nová Ves. Každý rok pomáha pripravovať Festival chorvátskej kultúry a zúčastňuje sa aj na príprave ďalších podujatí. Chorvátsky kultúrny spolok je aj tvorivým a organizátorským zázemím celého zväzu. Tu sa sústreďuje aj edičná činnosť Chorvátskeho kultúrneho zväzu a tiež zberateľská a výstavná činnosť. Prejavom ustálenej a pravidelnej práce spolku sú jeho klubové chorvátske štvrtky - večery s tematickým zameraním na získavanie čo najširších poznatkov o živote chorvátskych obyvateľov v tejto obci v nedávnej alebo vzdialenejšej minulosti. Na pôde spolku vznikol aj návrh na zriadenie Múzea kultúry Chorvátov na Slovensku. Táto myšlienka sa uskutočnila v roku 2006.
Múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea, má sídlo v budove kultúrno-spoločenského centra, vybudovaného z prostriedkov mestskej časti Devínska Nová Ves, Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Vlády Chorvátskej republiky. Počas doterajšieho svojho pôsobenia Chorvátsky kultúrny spolok okrem iného zorganizoval celý rad významných výstav (mnohé výstavné predmety sa stali súčasťou zbierkového fondu chorvátskeho múzea) a niekoľko konferencií o živote a histórii Chorvátov na Slovensku (materiály z týchto konferencií vyšli vo viacerých publikáciách). ObrazekĎalšou oblasťou, ktorú spolok podporuje, je pôsobenie folklórnych súborov. Dve chorvátske telesá - Hudobno-spevácky súbor Rosica a Detský folklórny súbor Grbarčieta sú dokonca o niečo staršie ako samotný miestny spolok.Vďaka vytrvalej starostlivosti vedenia súborov o ich interpretačnú úroveň a o disciplínu v kolektívoch získali Rosica aj Grbarčieta dobré meno doma i v okolitých krajinách. Vystupovali aj v programoch Večerov národností Slovenskej republiky. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia často snímali ukážky z ich koncertov. Obidva súbory vystúpili aj na benefičnom koncerte (v r. 1991 v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie) v prospech vojnou postihnutých v Chorvátsku. Pravidelne vystupujú na Festivale chorvátskej kultúry v Devínskej Novej Vsi, ale aj na iných domácich aj zahraničných festivaloch. Obidva súbory majú nahratý výber zo svojho repertoáru na magnetofónových kazetách. O niečo neskôr vznikol ďalší chorvátsky folklórny súbor - mladí tambu-ráši, speváci a tanečná skupina - ktorý vošiel do povedomia doma i v zahraničí pod názvom Črip. Chorvátsky kultúrny spolok v Devínskej Novej Vsi pripravil a knižne vydal aj viacero kníh národopisného charakteru, niektoré z nich dvojjazyčne (v miestnom chorvátskom dialekte a slovenčine). V deväťdesiatych rokoch vydával aj miestny chorvátsky časopis Novosielski glas.
Devínskonovoveský Chorvátsky kultúrny spolok - ako som už naznačil - sa neuzatvára do seba, ale, ako mu to ukladajú jeho stanovy, organizuje kultúrne programy nielen pre členov spolku, ale aj pre ostatných obyvateľov mestskej časti. Potvrdzuje to bohatá návštevnosť na jeho podujatiach.